Slová biblického hada, ktorý uisťuje prvú ženu o večnom živote ( Gn 3, 4 ), nájdeme v rôznej podobe zakotvené v ľudskom myslení od jeho počiatkov. Vo väčšine náboženských a myšlienkových systémov sa stretávame s vierou, že smrť neznamená absolútny koniec, ale prechod, transformáciu do novej formy existencie. Základnú koncepciu ľudskej podstaty potom väčšinou určuje charakter tohto nového bytia. 1

1) Smrť v kontexte ľudského života

Tak isto ako zviera aj ľudská bytosť je konečná, vracia sa do zeme, z  ktorej bola vzatá ( Gn 3, 19 ). Na Božie slovo je možné nazerať okrem výroku zaslúženého rozsudku za neposlušnosť voči Božiemu príkazu aj ako na naznačenie prirodzeného, nevyhnuteľného údelu. Otázkou smrti a zmyslu ľudského života sa vážne zaoberá kniha Jób ( Jób 14 ). Opisuje neodvratnosť a v podstate prirodzenosť smrti, hovorí o hraniciach ľudského života, ktoré Boh stanovil. Podobnú reč používajú tiež žalmisti pri opisovaní Božej stvoriteľskej činnosti ( Ž 104, 9 ). V oboch prípadoch sa hovorí o určovaní, definovaní, vytvorení určitých štruktúr a limitov. Aj keď Jób zostáva napriek všetkým svojim súženiam spravodlivý, nečaká ho budúci večný život v Božej prítomnosti. Boh ho odmeňuje už na tomto svete (celkom v súlade s teológiou deuteronomistického okruhu). Tiež na mnohých iných miestach vidí Biblia odmenu v bohatstve, hojnom potomstve, úrode, vojenských víťazstvách a prosperite, už tu na zemi. Smrť je väčšinou opisovaná ako prirodzená, keď prichádza na sklonku dlhého, šťastného, zmysluplného života. Líniu, podľa ktorej je smrť bežnou súčasťou poriadku stanoveného Bohom, prirodzeným koncom života, ukazuje mnoho starozákonných výpovedí. Z knihy Jób a podobných textov je zrejmé, že do mnohých starozákonných výpovedí o smrti sa premieta teológia biblických autorov. Je zrejmé, že tam, kde je predpokladaný Boží trest alebo odmena v tomto živote, niet miesta pre posmrtnú odplatu pozemských činov. Z pohľadu mnohých biblických autorov znamená koniec ľudského života aj ukončenie doterajšieho vzťahu s Bohom. Často sa zdôrazňuje, že len živí môžu chváliť a oslavovať Boha. Jeho moc nad človekom akoby končila ľudskou smrťou. Človek by si mal plniť svoje povinnosti voči Bohu kým žije, po smrti je už neskoro. Podobne môže smrť znamenať koniec vzťahu s inými ľuďmi. Človek teda bol a je smrteľný. Biblickí autori predstavujú na mnohých miestach smrť ako prirodzenú, aj napriek istej trpkosti, horkosti a zúfalstvu nad nezmeniteľným ľudským údelom. ² Človek nie je pod vládou osudu, neúprosného pohanského fata, je však podrobený svojmu údelu (Kaz 3, 19 ), ktorý s ním nakoniec skoncuje – ako so všetkým živým na tejto zemi. ³ Človek má poznať, že je pominuteľný a má rovnaký údel ako zvieratá ( Kaz 3, 19 ), a že Boh je v nebi a človek na zemi ( Kaz 5, 1 ). Človek, jeho dielo, jeho plány, túžby, nádeje – to všetko je pominuteľné, ale nie márne. Ani pominuteľný život nemusí byť márny. Keď si človek uvedomuje svoje medze a počíta s tým, že smrti nemôže uniknúť, potom sa môže aj napriek tomu radovať ( Kaz 9, 7. 9 ). Súvisí to s otázkou smrti. Práve preto, že smrť nemožno prekonať nejakým novoplatónskym skokom do nesmrteľnosti, je potrebné s istou chuťou a aj so značnou námahou konať to, o čom si človek myslí, že to má nejaký zmysel, aj keď je to pominuteľné ( Kaz 9, 10 ). Koheletovský človek neupriamuje svoju nádej na nejakú post – existenciu, nepresúva žiadny zo svojich pragmatických cieľov za prah života. Je to napokon v súlade so zvestným dôrazom celého Starého zákona. Práve preto je ľudské dielo tak úžasné, že má len krátke trvanie. Kazateľ preto odporúča múdrosť ( chochma ). Je to schopnosť orientácie v zložitých a často neprehľadných situáciách života. ⁴ Koniec starozákonnej doby predstavuje Boha, ktorý je tak mocný, že premôže smrť navždy, na konci vekov. Táto vízia je aj „triumfom“ monoteizmu a stáva sa ústrednou témou neskorej biblickej eschatológie. ⁵

2) Charakter posmrtnej existencie

V predstavách starovekých Semitov bol svet tvorený troma časťami : nebeskou, ktorú obývali bohovia, pozemskou a oblasťou pod povrchom zeme, kam odchádzali zomrelí a kde prebývali tiež niektoré podsvetné božstvá. Človek nachádzajúci sa medzi oboma sférami prikladal značný význam komunikácii medzi nimi. Mŕtvi predstavovali v Judsku „integrálnu súčasť sociálnej štruktúry“ ( E. Bloch – Smith ). V „kozmickej“ rovine umrieť znamenalo premiestniť sa z pozemskej sféry do sféry podzemnej, s čím sa spájal celý rad rituálnych úkonov. Povinnosťou pozostalých bolo zabezpečenie riadneho pohrebu, udržiavanie pamiatky zosnulého a prinášanie obetí tým, ktorí do tejto druhej roviny prešli. Kozmologicky je podsvetie opakom nebies : tak ako sú nebesia najvyššou sférou, je šeol oblasťou najhlbšou. To naznačujú aj príslušné slovesá jrd, „zostúpiť“ a lh, „vystúpiť“, ako aj pojmy opisujúce ríšu smrti. Dávid, ktorý vyzýva svojho syna Šalamúna k plneniu Božieho zákona, ho varuje, aby nedovolil Joábovi pre hriechy, ktorých sa dopustil, pokojne zostúpiť v starobe do šeolu. Podsvetie je v semitskom prostredí univerzálnym miestom zomrelých v zmysle ohľadu na morálne kvality, či sociálny status ( porov. Jób 3, 19 ). Zomrelý vedie akúsi „tieňovú“ existenciu, zbavený niekdajších telesných zmyslov. Táto existencia nie je transcendenciou smrti, nejde o život po smrti, ale skôr je súčasťou jej reality. Predkladá sa však určitá kontinuita vzhľadu a charakteru človeka. Proroka Samuela, ktorého si dal vyvolať kráľ Saul, aby získal informácie o svojom osude a nadchádzajúcom boji, bolo možné poznať podľa jeho plášťa a presvedčenia. Rovnako negatívny a kategorický postoj, aký uplatňoval voči Saulovi za svojho života, uplatňuje aj po smrti. Keď pozorujeme starozákonné zmienky o tých, ktorých čaká Šeol, zistíme, že tieto údaje sú reflektované pohľadom teológa. Starý zákon s obľubou používa metafory podsvetia pre opísanie osudu hriešnikov a nepriateľov Izraela. Vidíme to v naratívnych, profetických, poetických a ďalších textoch zreteľne upravených redaktorom poexilnej, či exilnej doby. V kontraste s týmto pohľadom sa pojem menej požíva v kozmológii, či naratívnych statiach opisného charakteru, ladených skôr neutrálne, bez emócií, kde sa pisateľ zdržuje súdu. Vzhľadom na svoj ponurý charakter je podsvetie vhodným miestom pre tých, ktorí nedbajú na Boží zákon ( Iz 5, 14 ). Krutý koniec v ríši smrti čaká neobrezaných, vládcov národov, babylonského kráľa, Egypťanov a Asýrčanov, dokonca aj samotného faraóna ( Ez 32, 28 ). O svojom konci v podsvetí hovoria aj spravodliví, väčšinou v kontexte nešťastia, ktoré ich v živote postihlo. Najznámejším predstaviteľom takej „role“ je Jób. Rovnako ako on, kráľ Chizkijáš a mnohí žalmisti popisujú svoj údel ako dôsledok Božieho rozsudku. Aj keď neexistuje žiadne formálne vymedzenie s morálnym základom, fakticky sa šeol týka zlých, nešťastných charakterov a udalostí ( J. Barr ). Šeol je vo svojej pôvodnej konotácii, tak ako babylonské ersetu, či grécke Hádes, miestom morálne „neutrálnym“, v zmysle osudu, ktorý čaká všetkých ľudí. ⁶

3) Dôraz na ľudskú individualitu

Mnohým vrstvám hebrejského biblického textu dominuje predstava separácie obyvateľov podsvetia od Božej prítomnosti. Obraz ríše bez Božej prítomnosti a vplyvu sa však nezlučuje s charakterom neskoršieho pravoverného jahvizmu, s predstavou Božej moci a nároku na všetky oblasti ľudského života. S novým pohľadom, ktorý vychádza z nádeje na obnovu národa, až k univerzálnym víziám kozmickej obnovy a transformácie, je spätá apokalyptika a eschatológia. ⁷ Negatívne skúsenosti doby, kedy apokalyptické spisy vznikali, boli v kontraste s transcendentným budúcim spasením, čo spôsobilo vznik ich časového dualizmu – rozlišovanie medzi týmto vekom a vekom nastávajúcim, ktorý príde

po novom stvorení. Tento dualizmus sa plne rozvinul až neskôr. Terminológia zmienených dvoch vekov sa objavuje až v 1. storočí po Kristovi, kedy sa dostáva aj do Nového zákona. Nikdy tu však nejde o dualizmus absolútny, lebo aj keď sily zla v tomto veku prevládajú, Boh má nad nimi stálu kontrolu. Nové stvorenie je chápané ako obnova tohto sveta, aj keď predstavy o jeho rozsahu sú rôzne. Ježiš a raná cirkev z apokalyptického myšlienkového sveta tiež čerpali. Svedčí o tom používanie apokalyptických termínov ( napríklad vzkriesenie, dva veky, Syn človeka, čas súženia, Božie kráľovstvo ). ⁸ Ruka v ruke s úvahami o tom, kedy a za akých okolností možno očakávať príchod budúceho veku, nových vecí, idú špekulácie o tom, aký bude konkrétny osud každej individuálnej bytosti po smrti. Záujem sa upriamoval na údel a telesný stav mŕtvych – spravodlivých a hriešnikov. S očakávaním svetového obratu na konci dejín je spojená aj myšlienka posledného súdu. Zmeny spojené s novým alternatívnym pohľadom na osud človeka, súviseli tiež s uznaním významu ľudskej individuality. Zmenu v prístupe k ľudskej individualite dobre ilustruje učenie o odplate, podľa ktorého sú potomkovia „zodpovední“ za zlé konanie svojich rodičov ( Ex 34, 6 – 7 ). ⁹ Pre chudobných a utláčaných v Izraeli, ako aj pre celý národ počas cudzej nadvlády, bol Boží zápas o znovuobnovenie Božieho kráľovstva prísľubom, kým pre tých, ktorí utláčajú chudobných, bezmocných a Bohu verných, je Pánov deň hrozbou ( Am 5, 18 – 20 ; Iz 2, 11 – 15 ). Zdá sa, že celé toto očakávanie sa týka pozemského sveta a tých, ktorí budú v dobe spásy ešte žiť. Záujem o dianie na druhej strane smrti je vyjadrený až v neskorších dejinách starého Izraela a pri redakcii kníh Písma. Odpoveď sa začína formulovať až v tradíciách vykladačov a učiteľov Zákona v medzizákonnej dobe. Keď nastane deň vyslobodenia, bude to, akoby sa Boh osobne vydal hľadať verných zomrelých, zavolal ich po mene a prebudil ich tak zo spánku smrti, vzal ich za ruku, vyzdvihol ich z miesta ich odpočinku v hrobe a priviedol k radujúcemu sa zástupu. Tento obraz predznačuje mnoho z kresťanskej vízie spásy. Spása zomrelých sa však stále vzťahuje k tomuto svetu a jeho dejinám tým, že ich necháva priviesť znovu na tento svet, v záverečnom okamihu jeho dovŕšenia v Božom kráľovstve. ¹⁰ Do konca 1. storočia po Kristovi možno zaznamenať niekoľko odpovedí na otázku posmrtnej existencie. Kým saduceji boli vo veci možnosti života po smrti skeptickí, farizejom usilujúcim sa o rekonštrukciu judaizmu ako kultúry, ktorej identitu formovalo vedomé, riadne plnenie náboženských povinností, a z ktorých radov vyšiel aj apoštol Pavol, nebola cudzia myšlienka obnovy židovského štátu, ale ani predstava nesmrteľnej duše, prípadne budúceho oživenia tela. ¹¹

4) Záver – vyústenie v Novom zákone

Starý zákon vie o smrti ako o antropologickej konštante. Významný prúd izraelského myslenia vidí smrť ako súčasť prirodzeného stvoriteľského poriadku, prírodného kolobehu, bez ktorého by neexistoval nový život (Gn 2,7; Joz 23,14). Ďalšia línia v starozákonnom prístupne vidí smrť v súvislosti s hriechom a neposlušnosťou voči Bohu. K odmene a trestu dochádza už v pozemskom živote. V analógii s predstavami okolitých národov, zvlášť Mezopotámie a Kananu, objavuje sa aj v myšlienkovom systéme Izraela idea podsvetia, kam odchádza časť človeka označovaná ako nepeš. Podsvetie je univerzálnou destináciou všetkých zomrelých. Charakteristické je prerušenie doterajšieho vzťahu s Bohom: jeho vplyv a moc končí smrťou človeka. Len živý smie sa v nádeji obracať k Bohu, chváliť ho a oslavovať (Ž 6,6), spolupodieľať sa na vláde nad prírodou. Mŕtvi sú zbavení Božej ochrany (Ž 88,6), zázrakov a divov. Do istej miery môže stav mŕtveho v podsvetí ovplyvniť pozornosť pozostalých ako dôsledok skúsenosti s predčasnou smrťou spravodlivých si už starozákonná viera hľadá istú nádej, ktorú formuluje jasne až neskôr pomocou gréckych predstáv ako vieru v nesmrteľnú dušu. Jej prvotné prejavy nachádzame zvlášť v literatúre múdrosti – v žalmoch a knihe Prísloví. Bohatý zdroj informácií poskytuje tiež literatúra intertestamentálna. Konkrétne historické, sociálne a náboženské okolnosti obdobia poexilného a zvlášť krutá skúsenosť makabejských vojen pomohli formulovať ďalšiu konkrétnu podobu tejto nádeje – vzkriesenie tela, ktoré umožňuje osobný podiel na novom stvorení, novom veku, v ktorom Boh už plne presadí svoju spravodlivosť (Daniel, Ozeáš, Izaiáš). Tieto myšlienky rozpracovali ďalej mnohé židovské prúdy a rodiace sa kresťanstvo, ktoré svoju podobu získavalo v dobe doznievajúcej helenistickej epochy, v priestore starých predovýchodných kultúr. Na starozákonnú rovinu, ktorá opisuje smrť ako dôsledok ľudského hriechu a odcudzenia sa Bohu, naväzuje rad novozákonných pisateľov zvlášť Pavol a jánovské spisy. Tak ako ich predchodcovia aj títo autori používajú rozličné metafory a symboly. Používajú mýty a alegorické obrazy, hovoria o dvoch smrtiach a dvoch životoch, o posmrtnom živote v nebi a podsvetí, o duši a duchu v človeku. Aj novozákonná literatúra uznáva fakt neodvolateľnosti biologickej smrti, ktorej hrozba sa človeka dotýka s rovnakou vážnosťou ako v starších dobách, pričom je vyslovené varovanie, že človek by sa nemal obávať tých “čo zabíjajú telo“, ale toho „ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28). Diabol, zosobnené zlo, má len dočasnú moc, Boh má teraz moc nad živými a mŕtvymi a je zároveň ich sudcom. Bohu je človek zodpovedný, rozhodujúca je kvalita ľudského života, nie jeho dĺžka. Zén en té sarki znamená život vedúci k smrti, v odvrátení od Boha. Kresťanská eschatológia je úzko spojená s etikou; večný život je viazaný na spôsob prítomnej existencie. Už teraz možno získať večný život, alebo ho stratiť (Rim 8,6). Aj keď je Božie kráľovstvo eschatologickou veličinou orientovanou do budúcnosti, otvára sa už teraz tým, ktorých sa dotkla Ježišova zvesť a ktorí sú ochotní žiť v súlade s novými požiadavkami, ako ich formuluje napríklad takzvaná Ježišova „reč na vrchu“ (Mt 5-7). Nový zákon tak čiastočne odvádza pozornosť človeka od špekulácií o tom, čo bude po smrti a upriamuje pozornosť na pozemský život. Rané kresťanstvo sa tvorilo ako sekta v rámci apokalyptického judaizmu. Apokalyptická vízia, v ktorej celá história smeruje ku koncu, kedy súčasný svet bude nahradený novým, lepším, zahrňuje vieru vo vzkriesenie tela a v istom zmysle aj opätovné zjednotenie tela a duše. Udalosť na kríži pretvára všetko doterajšie myslenie o smrti (Hebr 2,14-15). Ježišovo vzkriesenie sa stalo základom kresťanskej nádeje (tu je aj podstatný rozdiel medzi judaizmom a Novým zákonom), rozhodujúca udalosť sa už stala, víťazstvo nad smrťou bolo vybojované a človek smie dúfať, že kto verí v Ježiša bude mať večný život (Rim 6,8). V Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa neumrie naveky“ (Jn 11,25-26). V zásadnej línii novozákonného ponímania sa teda každý jedinec stáva nesmrteľným len vďaka konečnému vzkrieseniu. Človek, ktorý zomrel v „v Kristovi“, má Ducha svätého, nachádza sa v zvláštnej Božej blízkosti. Pre prvých kresťanov sa možnosť spásy otvára vierou v evanjelium, prijatím krstu a vstupom do novej cirkevnej komunity. Už pri krste prechádza kresťan symbolicky smrťou a vzkriesením. Pavlovo myslenie vychádza so židovských farizejských zdrojov. Pôvod ľudskej smrti preto hľadá vo všeobecnom ľudskom príklone ku hriechu, smrť je v jeho podaní dôsledkom neposlúchnutia Božieho príkazu prvými ľuďmi (Rim 5, 12, 15). Ale aj milosť darovaná v Kristovi vedie v Pavlovom ponímaní ku spáse mnohých (Rim 5,18). Odpustenie hriechov je predpokladom ďalšieho života, človek potom žije z Božieho konania, nie zo svojej zásluhy, žije v ňom Kristus (Gal 2,19). Pavol je presvedčený, že keď niet zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený a ľudská nádej nemá žiadny základ. Kresťanská zvesť a viera je potom klamná, človek je stratený a zostáva vo svojom hriechu. Pavol vzkriesením mieni transformáciu ľudského tela do novej duchovnej podoby. V náväznosti na svojich starozákonných predchodcov Pavol nezabúda ani na víziu konečnej porážky smrti – úhlavného nepriateľa človeka (1 Kor 15,54-55). Keď zhrnieme celé biblické posolstvo pravého života a smrti, vidíme, že pozornosť je obrátená na to, čo a ako konáme v tomto svete v súlade s Božou vôľou.¹²

Literatúra

¹ Klára Břenová, Smrt a existence po smrti v biblickém Izraeli. Praha : Academia 2011, s. 9.

² Tamže, s. 28 – 34, 50.

³ Milan Balabán, Víra – nebo osud ? Praha : OIKOYMENH 1993. In : Milan Balabán,

Hebrejské člověkosloví. Praha : Herrmann & synové 1996, s. 150.

⁴ Milan Balabán, Hebrejské člověkosloví. Praha : Herrmann & synové 1996, s. 149 – 150,

153 – 155.

⁵ Klára Břenová, Smrt a existence po smrti v biblickém Izraeli. Praha : Academia 2011, s. 53.

⁶ Tamže, s. 94 – 95, 148 – 151.

⁷ Tamže, s. 183.

⁸ J. D. Douglas (ed.), Nový biblický slovník, heslo Apokalyptika. Praha : Návrat domů,

1996, s. 35.

⁹ Klára Břenová, Smrt a existence po smrti v biblickém Izraeli. Praha : Academia 2011, s. 183,

190 – 191.

¹⁰ Monika K. Hellwig, Eschatologie. In: Francis S. Fiorenza, John P. Galvin, Systematická

teologie III. Římskokatolická perspektiva. Brno, Praha : Centrum pro studium

demokracie a kultury ( CDK ), Vyšehrad, 2000, s. 169.

¹¹ Klára Břenová, Smrt a existence po smrti v biblickém Izraeli. Praha : Academia 2011, s. 198.

¹² Tamže, s. 200 – 205.