Obloha v priebehu niekoľkých minút sčernela a začalo pršať. Dážď čoskoro zosilnel, až sa stal úpornou prietržou mračien a hrubá zemina pracovného dvora sa zmenila na vrstvu blata hlbokého ako dlaň. Bolo nemožné nielen ďalej pracovať lopatou, ale dokonca i vzpriamene stáť. Náš kápo sa vypytoval civilného predáka, následne sa obrátil k nám: mali by sme všetci ísť a podľa možnosti si nájsť úkryt. Naokolo boli porozhadzované rozličné časti železného potrubia s dľžkou asi päť až šesť metrov a s priemerom jedného metra. Vliezol som do jednej z nich a na polceste som sa stretol s Tischlerom, ktorý dostal rovnaký nápad a prišiel z opačného konca.

Tischler znamená tesár a to bolo jediné meno, pod ktorým sme ho poznali. Bol tam aj Kováč, Rus, Pochábeľ, dvaja Krajčíri (respektíve Krajčír a Druhý Krajčír), Haličan a Dlháň. Ja som bol dlho Talianom a potom, úplne náhodne, buď Primo alebo Alberto, pretože si ma mýlili s iným Talianom. Takže Tischler bol Tischler a nič viac, avšak vôbec na tesára nevyzeral a všetci sme sa domnievali, že ani žiadnym tesárom nebol. V tých dňoch bolo zvykom, že inžinier sa prihlásil ako mechanik, či publicista ako tlačiar. Tak bola nádej, že človek dostane lepšiu prácu než obyčajný robotník bez toho, aby vyvolal hnev nacistov voči intelektuálom. Každopádne, Tischlera pridelili k hoblici a jeho tesárčina bola celkom dobrá. Nezvyčajné bolo, že ako poľský Žid hovoril trochu po taliansky. Taliančinu ho naučil jeho otec, ktorého zajali Taliani v roku 1917 a vzali ho do tábora – presnejšie, koncentračného tábora – niekde blízko Turína. Väčšina druhov jeho otca zomrela na španielsku chrípku. Mimochodom, ešte dnes môžete čítať ich exotické mená – maďarské, poľské, chorvátske a nemecké mená – na kolumbáriu v Cimitero Maggiore. Tá návšteva človeka naplní bolesťou nad myšlienkou tých zúfalých úmrtí. Aj Tischlerov otec dostal chrípku, no uzdravil sa. Tischlerova taliančina bola zábavná a plná chýb. Skladala sa v zásade z útržkov z operných libriet, nakoľko jeho otec bol veľkým nadšencom opery. Často som ho počul, ako si pri práci spieva árie: „sconto col sangue mio“ a „libiamo nie lieti calici“. Jeho materčinou bola jidiš, no hovoril tiež po nemecky a bez problémov sme si rozumeli. Mal som Tischlera rád, pretože sa nikdy nepodal letargii. Jeho krok bol aj napriek drevákom svižný, jeho reč bola opatrná a presná a mal duchaprítomný obličaj, usmievavý i smutný. Niekedy večer inscenoval predstavenia v jidiš, rozprával krátke anekdoty a recitoval dlhé reťazce veršov a mne bolo ľúto, že som mu nerozumel. Niekedy tiež spieval a vtedy nikto netlieskal a každý hľadel do zeme. Avšak keď skončil, prosili ho, aby začal odznova.

To naše takmer psie stretnutie na všetkých štyroch ho rozveselilo. Kiež by len takto pršalo každý deň! Bol to však špeciálny deň: dážď prišiel kvôli nemu, pretože v ten deň mal narodeniny – mal dvadsaťpäť rokov. Úplnou zhodou okolností som mal v ten deň aj ja svoje dvadsiate piate narodeniny – boli sme dvojčatá. Tischler povedal, že taký dátum si zaslúži oslavu, keďže nebolo pravdepodobné, že budeme oslavovať svoje nasledujúce narodeniny. Vytiahol z vrecka polovicu jablka, odrezal plátok a spravil z neho pre mňa darček. A to bolo za rok väzenia jediný krát, čo som ochutnal ovocie. Potichu sme žuvali venujúc tej vzácnej kyslastej chuti takú pozornosť, akú by sme venovali symfónii. Medzičasom v rúre ležiacej oproti tej našej našla útočisko nejaká žena. Bola mladá, zababušená do čiernych handier, snáď Ukrajinka patriaca k organizácii Todt. Mala širokú červenú tvár lesknúcu sa od dažďa. Pozrela sa na nás a usmiala sa. S provokatívnou ľahostajnosťou sa poškrabala pod kabátom, potom si rozpustila vlasy, bez náhlenia si ich učesala a začala ich opäť spletať. V tých dňoch sa stávalo zriedka, že človek videl ženu zblízka. Taká skúsenosť, nežná i divoká zároveň, vami celkom otriasla.

Tischler si všimol, že na ňu uprene hľadím, a spýtal sa, či som ženatý. Nie, nie som. Pozrel sa na mňa s predstieranou prísnosťou: žiť v celibáte v našom veku je hriech. Otočil sa však a chvíľu tak zostal, pozerajúc sa pritom na dievčinu. Tá si medzitým dokončila svoj účes, učupila sa vo svojej rúre a hmkala si kývajúc pritom hlavou do rytmu. „Je to Lilit,“ povedal mi nenazdajky Tischler. „Ty ju poznáš? Tak sa volá?“ „Nepoznám ju, ale teraz ju rozpoznávam. Je to Lilit, Adamova prvá žena. Nepoznáš snáď príbeh Lilit?“ Nepoznal som ho a on sa zhovievavo usmial: každý vie, že západní Židia sú epikurejci – heretici, neveriaci. Potom pokračoval: „Ak by si bol Bibliu čítal pozorne, pamätal by si si, že o záležitosti so stvorením ženy sa hovorí dvakrát, dvomi rozličnými spôsobmi. Lenže čo vy – naučia vás trochu hebrejčiny, keď dosiahnete trinásty rok života, a tým to končí“.

Odvíjala sa tu typická situácia – a zároveň hra, ktorú som mal rád: spor medzi zbožným mužom a neveriacim, ktorý je už z podstaty veci neznalý a ktorého jeho protivník donúti škrípať zubami od rozčúlenia tým, že mu ukáže jeho omyl. Prijal som svoju úlohu a odvetil s požadovanou opovážlivosťou: „Áno, hovorí sa o tom dvakrát, no druhé rozprávanie je len komentárom k prvému.“

„Chyba. Tak tomu rozumie človek, ktorý neskúma pod povrchom. Pozri: ak čítaš pozorne a premýšľaš nad tým, o čom čítaš, uvedomíš si, že v prvom podaní sa hovorí len: „Boh ich stvoril ako muža a ženu.“ To znamená, že ich stvoril rovných, z rovnakého prachu. Na nasledujúcej strane sa však hovorí, že Boh sformuje Adama, potom sa rozhodne, že nie je pre človeka dobré byť osamote, vezme jedno z Adamových rebier a z toho rebra vytvorí ženu, či vlastne Männin, muženu. Vidíš, že rovnosť sa tu vytratila. Existujú dokonca ľudia, ktorí veria, že nielen obidva príbehy, ale tiež obe ženy sú rôzne, a že prvá nebola Eva, mužovo rebro, ale Lilit. Evin príbeh je zapísaný a každý ho pozná. Avšak príbeh Lilit sa len rozpráva, a preto ho pozná iba málo ľudí – či vlastne skôr príbehy, lebo ich je mnoho. Poviem ti niekoľko z nich, pretože dnes máme narodeniny a prší a pretože dnes je mojou úlohou rozprávať a veriť, zatiaľ čo ty si dnes neveriaci.

„Prvý príbeh hovorí, že Pán nielenže stvoril muža a ženu rovnými, ale vytvoril z hliny jedinú formu – v skutočnosti išlo o golema, formu bez formy, postavu s dvomi chrbtami. To znamená, že muž a žena už boli spolu spojení. Potom ich oddelil jediným rezom, no oni dychtili po opätovnom spojení a Adam hneď chcel, aby si Lilit ľahla na zem. Lilit o tom nechcela ani počuť: „Prečo by som ja mala byť naspodku? Či sme si nie rovní? Dve polovice vytvorené z rovnakej hmoty?“ Adam ju skúšal donútiť, no obaja mali rovnakú silu, a tak neuspel. Preto požiadal o pomoc Boha: aj On bol predsa mužom a súhlasil by s Adamom. A On naozaj súhlasil, lenže Lilit sa vzbúrila: rovnaké práva alebo nič, a keďže obaja muži trvali na svojom, prekliala Pánovo meno, stala sa diablicou, odletela preč ako šíp a odišla bývať na dno mora. Niektorí dokonca tvrdia, že vedia viac, a hovoria, že Lilit žije presne v Červenom mori. No každú noc vzlietne, blúdi po svete, šelestí na oknách domov, kde majú novorodencov, a pokúša sa ich udusiť. Musíš si dávať pozor: ak sa dostane dnu, musíš ju chytiť pod obrátenú misku. Potom už viac nemôže škodiť.

„Inokedy vojde do tela nejakého muža a ten muž sa stane posadnutým. Vtedy je najlepším liekom vziať ho k notárovi alebo pred rabínsky tribunál a spísať príslušnú listinu, v ktorej daný muž vyhlási, že chce diablicu zapudiť. Prečo sa smeješ? Samozrejme tomu neverím, no rád tieto príbehy rozprávam. Páčilo sa mi, keď mi ich rozprávali, a bolo by škoda, ak by upadli do zabudnutia. Každopádne, neručím za to, že ja sám som k nim niečo nepridal. A možno všetci tí, ktorí ich rozprávajú, niečo pridajú: a tak sa rodia príbehy.“

V diaľke sme počuli raketu a krátko nato okolo nás prešiel pásový traktor. Ťahal snežný pluh. No blato, ktoré rozdelil, sa hneď za strojom zase spojilo. Ako Adam a Lilit, pomyslel som si. Tým lepšie pre nás – mohli sme ešte chvíľu odpočívať.

„Potom je tu príbeh o semene. Lilit prahne po mužovom semene a neustále leží v očakávaní, kdekoľvek by sa mohlo vyliať, predovšetkým medzi prestieradlami. Všetko semeno, ktoré neskončí na jedinom schválenom mieste – to jest, v ženinom lone – je jej: všetko semeno, ktoré každý muž počas svojho života premrhal, v snoch či neresti alebo cudzoložstve. Tu vidíš, že ho dostane hodne, a preto je vždy tehotná a neustále rodí. Keďže je diablicou, rodí diablov, ktorí však nenarobia veľa škody, i keď by snáď chceli. Sú malými zlými duchmi bez tiel. Kazia mlieko a víno, po nociach sa preháňajú v podkroví a motajú vlasy dievčatám.

„Sú však aj synmi muža, každého muža: nemanželskými, to je pravda, a keď ich otcovia zomrú, prídu na pohreb spolu s manželskými synmi, ktorí sú ich nevlastnými bratmi. Poletujú okolo pohrebných sviec ako nočné motýle, jačia a dožadujú sa svojho podielu na dedičstve. Smeješ sa práve preto, lebo si neveriaci a smiať sa je tvojou úlohou. Alebo možno si svoje semeno nikdy neprelial. Môže sa dokonca stať, že sa odtiaľto dostaneš živý. Potom uvidíš, že na určitých pohreboch rabín a jeho nasledovníci sedemkrát obídu nebožtíka. To je práve ono: stavajú bariéru, aby za ním neprišli smútiť jeho synovia bez tela.

„No musím ti povedať ešte najzvláštnejší príbeh zo všetkých. A ani niet divu, že je zvláštny, pretože je zapísaný v knihách kabalistov a títo boli ľuďmi bez bázne. Ako vieš, Boh stvoril Adama a hneď nato si uvedomil, že pre človeka nie je dobré byť osamote. Preto po jeho boku umiestnil spoločníčku. Nuž, kabalisti hovorili, že ani pre samotného Boha nebolo dobré byť osamote, a preto si od počiatku vzal za svoju spoločníčku Šechinu, to znamená, svoju vlastnú prítomnosť v Stvorení. Šechina sa tak stala Božou manželkou, a teda aj matkou všetkých národov. Keď Rimania zničili Chrám v Jeruzaleme a my sme boli rozptýlení a zotročení, Šechina sa nahnevala, opustila Boha a odišla s nami do exilu. Ja sám si ale myslím toto: Šechina sa sama nechala zotročiť a je tu okolo nás, v tomto exile v exile, v tomto domove z blata a zármutku.

„Takže Boh zostal sám. A ako sa to stáva mnohým, nebol schopný uniesť svoju samotu a odolať pokušeniu, a tak si našiel milenku. Vieš koho? Ju, Lilit, diablicu, a to bol nepredstaviteľný škandál. Zdá sa, aby som to skrátil, že veci sa odvíjali ako v hádke, keď odpoveďou na urážku je ešte vážnejšia urážka, takže hádka nikdy nekončí. Ba naopak, rastie ako lavína. Určite musíš vedieť, že táto obscénna schôdzka neskončila a ani tak skoro neskončí. Na jednej strane je príčinou všetkého zla na zemi, na druhej strane je jeho dôsledkom. Pokiaľ Boh neprestane hrešiť s Lilit, na zemi bude krv a problémy. Avšak jedného dňa príde mocná bytosť – ten, na ktorého všetci čakáme. On usmrtí Lilit a ukončí Božiu chlipnosť – a náš exil. Áno, Talian, i ten tvoj a môj. Mazel tov. Veľa šťastia.“

Šťastena bola láskavá ku mne, no nie k Tischlerovi. A o mnoho rokov neskôr sa stalo, že som skutočne bol na pohrebe, ktorý prebiehal presne tak, ako mi to opísal, s ochranným tancom okolo rakvy. Nedá sa vysvetliť, prečo si osud vybral neveriaceho, aby opakoval tento zbožný i bezbožný príbeh, utkaný z poézie, nevedomosti, trúfalého ostrovtipu a neutíšiteľného smútku, ktorý rastie na ruinách stratených civilizácií.

Z angličtiny preložil Pavol Bargár